xixi

xixi

Každý máme svoj ​​šuplík, kam si ukladáme dôležité veci.......
Každý máme svoj ​​šuplík, kam si ukladáme dôležité veci.......
KUK

KUK

Všetky záhady sveta som vedel vysvetliť, od temna prachu zeme po zenit. Z pút myšlienok a klamov som sa oslobodil. Záhadu smrti neviem rozuzliť! Avicenna

Podobenstvo o jaskyni
V siedmej knihe svojho diela Ústava (Politeia VII, 514a – 515a)
grécky filozof Platón (420 - 348) napísal peknú alegóriu hlbokého zmyslu,
ktorá sa preslávila ako „podobenstvo o jaskyni.“
Je podaná vo forme dialógu medzi Platónovým učiteľom Sokratom a istým Glaukonom.
Odcitujem toto významné podobenstvo bez dodatočných komentárov.
Jej zmysel pochopí každý sám.
Lacinko moj.jpg
Sokrates rozpráva Glaukonovi: „Predstav si ľudí, bývajúcich v podzemnej jaskyni, do ktorej existuje jediný vchod otvorený smerom ku svetlu pozdĺž celej jaskyne. Ľudia v nej sú od detstva pripútaní na krku a na nohách, takže musia zostať na tom istom mieste a pozerať sa len dopredu, pretože pre putá nemôžu otočiť hlavou. Prichádza k nim svetlo z ohňa horiaceho ďaleko hore za nimi. Medzi ohňom a väzňami vedie cesta nahor, pozdĺž ktorej je múr, pripomínajúci zástenu, nad ktorou bábkari ukazujú svoje bábiky.“
„Vidím,“ hovorí Glaukon.
„A predstav si teraz,“ pokračuje Sokrates, „že za tým múrom nosia ľudia rôzne veci, ktoré múr presahujú, rôzne zobrazenia ľudí a zvierat z kameňa, dreva a iného materiálu. Niektorí pri tom hovoria, iní mlčia.“
„Zvláštny obraz a divných väzňov mi tu ukazuješ,“ Glaukon na to.
„Sme tiež takí,“ odpovedá Sokrates. „Myslíš si, že títo ľudia vidia zo seba i z druhých niečo viac, než len tiene vrhané ohňom na náprotivnú stenu jaskyne?“
„Ako by mohli,“ hovorí Glaukon, „keď sú prinútení po celý svoj život držať hlavu bez pohnutia?“
„A z toho, čo tu prenášajú, vidia tiež len tiene?“ pýta sa Sokrates ďalej.
„Čo iného,“ odpovedá Glaukon.
„A keby mohli medzi sebou hovoriť, nemyslíš si, že by sa pri pomenovávaní tieňov, ktoré vidia, nedomnievali, že pomenúvajú tie prenášané predmety?“
„Iste.“
„A posúď,“ pokračuje Sokrates, „Keby ich väzenie malo ozvenu z náprotivnej strany a keby jeden z tých, čo prechádzajú za nimi, prehovoril, či by si tí väzni nemysleli, že to hovorí tieň?“
„U Dia, veru tak,“ pritakáva Glaukon.
„Teda títo väzni považujú za pravdivé len tiene výtvorov za sebou?“
„Celkom určite.“
„Môžu teda väzni považovať za pravdivé niečo iného než tiene týchto rôznych výtvorov?“
„Vôbec nemôžu.“
„A teraz uváž,“ hovorí Sokrates, „čo by sa stalo, keby niektorý z nich bol náhle zbavený týchto pút a tejto zaslepenosti a bol prinútený vstať, otočiť hlavu a pozrieť sa dozadu smerom ku svetlu. Zatiaľ čo by to robil, mal by neustále bolesti a zahmlievalo by sa mu pred očami kvôli žiariacemu svetlu a nedokázal by dobre rozoznať predmety, ktorých tiene predtým videl. Čo by asi povedal, keby mu niekto teraz tvrdil, že predtým vlastne nevidel pravé veci a až teraz, obrátený k nim, ich vidí správne. A ukazuje mu na ne, nech povie, čo to je. Nemyslíš, že bude úplne zmätený a presvedčený, že to predchádzajúce bolo skutočnejšie a pravdivejšie než to, čo sa mu teraz ukazuje?“
Glaukon: „Pravdaže.“
„A keby ho teraz nasilu niekto vliekol odtiaľ nahor neschodným a strmým výstupom a nepustil, dokiaľ ho neprivedie k svetlu slnka, nebude vlečený cítiť veľké bolesti a nebude sa tomu brániť? A keď príde k svetlu, dokáže očami zaplavenými slnečnými lúčmi vidieť, čo sa mu teraz vydáva za pravdu?“
„Naozaj nie,“ prisvedčuje Glaukon, „aspoň nie hneď.“
„Takže by si najskôr musel zvyknúť, aby mohol hľadieť stále vyššie. Najprv začne rozlišovať tiene, potom obraz vo vode a až potom veci samotné, až bude nakoniec môcť vnímať tvárnosť nebies a samého neba, sprvu v noci za svitu hviezd a mesiaca, neskôr i za dňa ožiarené slnečným svetlom.“
„Iste.“
„A nakoniec bude môcť pozdvihnúť zrak k samotnému slnku a zazrieť ho nie iba ako odraz. Potom sa mu tiež vyjasní, že slnko je to, čo vytvára všetky časy a roky a všetko spravuje vo viditeľnom priestore a je akosi príčinou toho všetkého, čo tam vidí.“
„Nevyhnutne príde potom aj na to.“
„A keď si teraz spomenie na svoje prvé prebývanie a na vtedajšie svoje vedomosti, na tamojších spoluväzňov, nemyslíš, že sa bude veľmi radovať so zmeny a zatracovať to prvé?“
„Celkom určite.“
„A pokiaľ tam medzi sebou mali väzni vyhradenú česť, chválu a odmeny pre toho, kto najostrejšie vidí to pred nimi predchádzajúce a kto si najlepšie dokázal zapamätať, čo nasledovalo po určitých javoch či predtým, a ktorý teda najlepšie vie predpovedať, čo príde teraz, nemyslíš, že si tamten bude veľmi priať onen stav a bude závidieť pocteným a držiteľom moci? Alebo bude chcieť radšej skromne pracovať na homérsky spôsob ako nádenník, na poli niekoho, kto to bude potrebovať, než mať také pomýlené predstavy a žiť ako predtým?“
Na to Glaukon: „Presne tak. Myslím, že prekoná všetko, aby sa nemusel vrátiť do toho minulého života.“
„A pomysli teraz,“ hovorí Sokrates, „ak by zostúpil a znovu zaujal svoje predošlé miesto medzi tieňmi, nebudú jeho oči zahmlené, keď tak náhle prišiel z pravého slnečného jasu?“
„Pravdaže tomu tak bude.“
„A keď bude znovu musieť pretekať so svojimi spoluväzňami v hodnotení tieňov, zatiaľ čo sa mu bude ťažko pozerať, než si zase zvykne, čo bude trvať nemalú chvíľu, nebudú sa mu posmievať a hovoriť o ňom, že sa vrátil ‘zhora’ s pokazeným zrakom a že sa teda vôbec nevyplatí pokúšať sa znovu ‘hore’. A keby mohli siahnuť rukou na toho, kto ich chcel oslobodiť a vyniesť hore, a keby ho i zabiť mohli, neučinili by tak?“
„Určite by tak hovorili a činili.“

Z knihy Úvahy o živote po živote – Raymond A. Moody
reklamy na stránke nedokážem ovplivniť....sorry!
Flag Counter
Zdroj:okrem vlastných materiálov všetko ostatné zo svojej mailovej schránky.ak sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a ihneď zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one